Jozef M. Rydlo narodený roku 1948 v Ružomberku.

Strednú priemyselnú školu strojnícku v Bratislave skončil roku 1967.

Po maturite na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Bratislave v roku 1967 začal v školskom roku 1967/1968 študovať archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Po okupácii r. 1968 emigroval a pokračoval v štúdiu (odbor literatúra a filozofia) na Štátnej univerzite v Padove (Taliansko), kde po obhájení dizertačnej práce „Svet na Trasovisku“ nell’opera letteraria di Jozef Cíger-Hronský : Con un epistolario inedito [„Svet na Trasovisku“ v literárnom diele J. Cígra-Hronského : S nevydanou korešpondenciou] dosiahol 1. 7. 1971 doktorát z literárno-filozofických vied.

Potom vo Vatikánskej paleograficko-diplomatickej škole postgraduálne študoval pomocné vedy historické. Vatikánsku archívnu školu absolvoval 13. 6. 1972 a 22. 6. 1973 absolvoval knihovníctvo na Vatikánskej škole pre knižné vedy.

Dlhé roky spolupracoval so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme, o ktorom neskôr napísal monografiu Vydavateľské dielo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda 1963 – 1988; úvod do monografie napísal americký biskup slovenského pôvodu Andrej G. Grutka (1908 – 1993).

11. februára 1973 bol zvolený za riadneho člena Slovenského ústavu v Ríme (ustanovizne slovenských vedeckých pracovníkov v zahraničí), ktorého bol viacero volebných období generálnym tajomníkom.

Na univerzite v Lausanne (Švajčiarsko) skončil 2. novembra 1978 štúdium moderných a súčasných dejín, neskôr aj aplikovanú pedagogiku (30. júna 1982).

19. marca 1985 ho správna rada Strediska pre slovanské štúdiá „William Ritter“, ktoré pomáhal spoluzakladať, menovala za profesora. Do roku 1993 pôsobil v Lausanne ako editor, vedeckovýskumný pracovník a prispieval do najstaršieho denníka vychádzajúceho vo francúzštine La feuille d’avis de Neuchâtel, dnes L’Express.

V roku 1990 odišiel do invalidného dôchodku.

Od pádu tzv. železnej opony žil striedavo na Slovensku a vo Švajčiarsku.

Po návrate z exilu pôsobil v rokoch 1993 – 1996 v Matici slovenskej v Martine, kde bol námestníkom riaditeľa Slovenskej národnej knižnice povereným vypracovať koncepciu Slovenskej národnej knižnice Matice slovenskej na záchranu a spoznávanie slovenského kultúrneho dedičstva v zahraničí. Potom, napriek chatrnému zdraviu, pôsobil ako bibliograf v Univerzitnej knižnici v Bratislave.

Niekoľko rokov prednáša dejiny Švajčiarska a dejiny slovenského politického exilu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rámci cyklu výberových prednášok.

Roku 1993 bol vymenovaný za externého konzultanta prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča pre otázky kultúry a umenia.

6. októbra 1996 bol zvolený za predsedu Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, právnej pokračovateľky Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v Clevelande, ktorého predsedami boli predtým J. C. Hronský, Andrej Žarnov, Karol Strmeň, Imrich Kružliak a Ondrej Štefanko.

V roku 2001 založil edíciu Libri Historiae Slovaciae/Libri Historiae Europae, ktorej odbornými garantmi sú Katedra slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Slovenský ústav v Ríme.

V roku 2006 prijal ponuku najstaršej politickej strany Slovákov, založenej v roku 1871, Slovenskej národnej strany, kandidovať za poslanca slovenského parlamentu. Bol zvolený (dostal 4 857 preferenčných hlasov) za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, kde pôsobí vo funkcii podpredsedu je Zahraničného výboru.

Je otcom troch detí: Alexandra (* 1981) a Geneviève (* 1982) z prvého manželstva; Márie (* 1991) z druhého manželstva.

Publikoval niekoľko monografií, rozpráv, štúdií a príspevkov z dejín, literárnej histórie a kritiky, pomocných vied historických, bibliografie a politológie v slovenčine, v taliančine, vo francúzštine, v nemčine i v angličtine.

Dňa 27. decembra 1997 na návrh predsedu talianskej vlády Romana Prodiho, neskoršieho predsedu Európskej komisie, mu taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro udelil talianske štátne vyznamenanie Ordine al merito della Repubblica Italiana (Za zásluhy o Taliansku republiku) – do tých čias dostali túto poctu generál Milan Rastislav Štefánik, politik Alexander Dubček, historik Milan S. Ďurica a básnik Gorazd Zvonický.